 
Fotbal živě Výsledky Fotbal |
Paolo Maldini
Kariéra v kostce
Narodiť sa so známym futbalovým menom býva väčšinou ťažké, inak tomu nebolo ani v prípade Paola . Jeho otec bol predsa Cesare, kapitán Milána, ktorý v roku 1963 vo Wembley zdvihol nad hlavu Pohár Majstrov , keď AC porazilo Benfiku na čele s mýtickým Eusébiom . Paolo sa narodil v roku 1968, rok po tom čo jeho otec ukončil hráčsku kariéru. Síce vedel že jeho otec bol slávnym hráčom AC, v detstve však veľmi obdivoval hráča Juventusu Bonipertiho a tak fandil klubu z Turína . Toto ho našťastie čoskoro prešlo, keď vo veku desiatich rokov uspel na testoch pre vstup medzi mládež AC, kam ho zobral otec. Malý Paolo dostal dres AC a do červenočiernych farieb sa hneď zaľúbil. Jeho brat sa futbalu profesionálne nevenoval a tak v rodinnej tradícii pokračoval on . V juniorke Milána sa okrem ďalších chlapcov po prvýkrát zvítal aj so svojim budúcim dlhoročným spoluhráčom Alessandrom Costacurtom . Vytvorili dobrú partiu a podarilo sa im aj vyhrať taliansky pohár medzi dorastencami . Tréneri v AC rýchlo spozorovali , že Paolo nie je iba syn slávneho otca , ale je to hráč s obrovským talentom a preto jeho prechod do A mužstva bol len otázkou času .
Premiéru v Serii A absolvoval ako 16 ročný pod vedením trénera Liedholma v sezóne 1984-85 . Počas zápasu v Udine 20 januára sa zranil Sergio Battistini , a tréner nečakane poslal na ihrisko hráča s číslom 14, Maldiniho. Paolo ani nemal prichystané kopačky vhodné na takmer zamrznutý terén, preto si ich musel narýchlo požičať od spoluhráča z lavičky . Tie však boli o niečo menšie ako by bolo treba, a tak to bola pre Paola aj mierne bolestivá premiéra . Na zvyšok sezóny sa vrátil naspäť do dorastu , ale v tej nasledujúcej už bol stabilným členom kádra rossoneri . V dobe príchodu Paola do prvého mužstva to ešte nebolo Miláno úspechov ktoré prišli v Berlusconiho ére, v tomto období to bolo skôr mužstvo zo stredu tabuľky . Ale už vtedy boli v mužstve hráči ako Baresi, Tassotti, Evani, Filippo Galli ktorí sa snažili trénovať viac ako ostatní a Paolo sa mohol od nich učiť . Pre svoju obranu v zložení Maldini, Baresi, Tassotti a F. Galli vytvoril tréner Liedholm raz týždenne aj jeden špecifický tréning . Spomínaná štvorica a brankár mali za úlohu počas 20 minút neinkasovať gól , keď proti nim stáli 10 hráči dorastu AC, ktorý vtedy trénoval Fabio Capello . Pri kvalite uvedenej štvorice nie je prekvapením , že stav 0-0 sa im veľakrát podarilo ubrániť . Paolo už v mladom veku okrem futbalovej elegancie preukazoval aj obrovský zmysel pre taktiku . Prvý gol v Serii A strelil v sezóne 1986-87 v Come , v drese s číslom 6 , pretože také mu ako ľavému obrancovi vtedy pridelil mister Liedholm . V tej istej sezóne debutoval aj v talianskej reprezentácii do 21 rokov, ktorú s úspechmi viedol jeho otec Cesare . V tomto kroku videli mnohí len protekciu pre Paola , pravda je však taká že Paola do kádra zaradili na výslovné želanie trénera seniorskej reprezentácie Enza Bearzota . Počas 2 rokov v nej odohral 12 zápasov a podarilo sa mu v nich streliť na obrancu vysoký počet 5 gólov. Mužstvo Milána sa medzitým postupne zlepšovalo, v Serii A sa umiestňovalo na priečkach ktoré zaručovali štart v pohári UEFA a hráči sa zoznámili s futbalovou Európou . Klub sa však nachádzal v značných ekonomických ťažkostiach a nebol ďaleko od bankrotu. Situáciu zachránil ambiciózny milánsky podnikateľ Silvio Berlusconi keď klub odkúpil a uhradil všetky dlhy . Hneď aj začal s realizáciou svojho plánu vybudovať hviezdne mužstvo a Paolovi pribudli noví spoluhráči ako Donadoni a Massaro. Po prestavbovom období sa v lete 1987 stal trénerom Arrigo Sacchi . Berlusconi ešte viac otvoril mešec s peniazmi, z Ríma prestúpil do Milána záložník Ancelotti a z Holandska “ prikvitli “ zatiaľ dva tulipány - Gullit a Van Basten . Do mužstva sa navyše po ročnom hosťovaní v Monze vrátil Costacurta . Sacchiho “ čertovský “ futbalový stroj sa mohol rozbehnúť . Novovytvorená obrana v zložení Maldini, Baresi, Costacurta, Tassotti sa stala pevnou ako betón a bola základom budúcich úspechov .Je považovaná za ak nie úplne najlepšiu , tak určite jednu z najlepších v celej histórii futbalu . Úvod do sezóny 1987-88 bol síce pomalší, potom však mužstvo preplo na vyšší rýchlostný stupeň a tak na jar mohol Paolo oslavovať so spoluhráčmi svoj prvý veľký titul – talianske Scudetto . Krátko nato pribudlo aj víťazstvo v talianskom Superpohári . Až týmto definitívne zavrel ústa svojim kritikom, ktorí ho doteraz zvykli označovať len za “ Cesareho syna “ . V marci v tejto sezóne debutoval aj v seniorskej reprezentácii Talianska v priateľskom zápase s Juhosláviou . Dostal sa hneď aj do nominácie na ME 1988, na ktorých odohral 4 zápasy , Squadra Azzurra však skončila v semifinále . Obrana Talianska v tejto dobe odohrala mnoho zápasov v milánsko – interistickom zložení , keď Baresiho a Maldiniho doplnili Bergomi a Ferri . Po sezóne prišiel do mužstva tretí z futbalových tulipánov – Frank Rijkaard a začala tým najslávnejšia éra Milána . 19. februára 1989 odohral Paolo zápas číslo 100 v Serii A . Čo sa vtedy považovalo za významný fakt, sa dnes javí len ako jeden z krokov na dlhej ceste. Obhajoba Scudetta sa síce nepodarila, ale tento fakt nemrzel takmer nikoho, pretože AC sa rozhodlo dobyť futbalovú Európu . Rossoneri v Pohári Majstrov postupne vyradili mužstvá Vitosha Sofia, Červená Hviezda Belehrad ,Werder Brémy a v semifinále čakal slávny Real Madrid . Po remíze v Španielsku sa s napätím očakávala odveta na San Sire . Žiadna dráma sa však nekonala , Maldinimu a jeho spoluhráčom z obrany sa podarilo na trávniku doslova vymazať útočné hviezdy Realu. A keďže rovnako excelentne zahrali aj ich spoluhráči v útoku, tentokrát “ modrý balet “ odchádzal z Milána s prehrou 5-0 . Hráči sa mohli chystať na barcelonské finále proti Steaue Bukurešť . To ešte hráči netušili že ho odohrajú v akoby domácom prostredí . Dlhým futbalovým pôstom vyhladovaných milánskych tifosi sa z celého Talianska vybralo do katalánskej metropoly vyše 80 000 , čo bol zrejme najväčší výjazd fanúšikov v histórii športu . S takou podporou , ale aj jednoznačnou prevahou, prišlo hladké víťazstvo 4-0 nad Steaou . V ten večer červenočierny Nou Camp bol svedkom prvého víťazstva Maldiniho v Pohári Majstrov. V decembri pribudli medzi úspechy aj Európsky Superpohár a o pár dní neskôr aj Interkontinentálny pohár, získaný v Tokyu v zápase proti Atleticu Mendellin . Nasledujúcu sezónu sa hráčom AC podaril unikátny kúsok, ked všetky tieto tri trofeje dokázali obhájiť . Sacchiho milánske pôsobenie sa skončilo v roku 1991 . S príchodom Fabia Capella na lavičku AC sa začala ďalšia zlatá éra Milána a takisto aj Paola . V nasledujúcich piatich rokoch získali rossoneri taliansky titul hneď štyrikrát . Počas sezóny 1992-93 prišiel Paolov premiérový strelecký zápis aj v Európskych pohároch, keď po Van Bastenovom hlavičkovom priťuknutí skóroval práve na rozmočenom Tehelnom poli v zápase proti Slovanu Bratislava . V priebehu týchto rokov viacero strojcov predchádzajúcich úspechov ako boli Gullit, Rijkaard či Evani z mužstva odišlo, ďalší ako Ancelotti a Van Basten museli ukončiť kariéru . Paolo Maldini sa tak stal spolu s Francom Baresim novým lídrom mužstva . Takisto sa stal aj jedným zo základných pilierov talianskej reprezentácie , a v roku 1993 v zápase proti Mexiku , ktorý bol jeho zápasom s poradovým číslom 44, strelil aj svoj prvý reprezentačný gól . Túto úlohu potvrdil aj pri zisku svojho tretieho Pohára Majstrov v roku 1994 . Aténske finále proti Barcelone pritom musel Paolo odohrať núdzovo v strede obrany , keď kvoli kartám nemohli nastúpiť Baresi ani Costacurta . Tieto absencie na ihrisku však nebolo vidieť a AC deklasovalo Barcelonu 4-0 . Po krátkom oddychu Paolo spolu s reprezentačnými kolegami hneď letel na majstrovstvá sveta v USA. Taliansko to na nich dotiahlo až do finále , kde však podľahlo na pokutové kopy Brazílii. Paolo bol vyhlásený do najlepšej jedenástky turnaja, 32 rokov predtým sa táto pocta ušla aj jeho otcovi . V nasledujúcej sezóne 1995-96 Paolo prekročil hranicu 300 odohratých zápasov v talianskej lige a vybojoval posledné scudetto v éra Fabia Capella . V mužstve nastala generačná výmena , prišli noví tréneri, nakupovali sa a zase predávali noví hráči . V strede tohto herného a aj výsledkového chaosu však Paolo stále zostával v Miláne ako základ mužstva . Milánu sa nedarilo a prišli 2 chudobné roky s umietnením len v strede tabuľky . V sezóne 97-98 prebral Paolo v Miláne po Francovi Baresim, ktorý končil s hráčskou kariérou, kapitánsku pásku . Bol to zvláštny okamih, pretože toto isté sa udialo pred 3 rokmi aj v talianskej reprezentácii, ked po nešťastnom finále MS 1994 takisto po Baresim zdedil reprezentačnú pásku Maldini . V tejto nešťastnej sezóne AC skončilo v lige až na 10. mieste a prehralo vo finale Coppa Italia s Laziom . Návrat k lepším časom nastal v sezóne 1998-99 po príchode Alberta Zaccheroniho na lavičku Milána . Tento tréner preferoval rozostavenie s trojčlennou obranou , Paolo však mal stabilný post aj v novom systéme . V lige kraľovalo rímske Lazio, ktoré malo ešte vo februári na čele tabuľky 7 bodový náskok. . Práve Maldiniho gól v zápase proti Parme ( jeho 21. v Serii A ) odštartoval neuveriteľný milánsky finiš , keď Rossoneri zaznamenali v záverečných 7 kolách 7 víťazstiev , zosadili z čela Lazio a získali Scudetto, ktoré bolo zrejme najneočakávanejším v celej históriii Milána . Pre Paola to bol ligový triumf číslo 6 , ktorému špeciálnu príchuť ešte dodal fakt že prišiel v roku 1999, keď klub slávil storočnicu od svojho založenia . Na ME 2000 Squadra Azzurra okrem elegantných dresov predviedla svetu aj rovnako elegantnú hru v obrane , najmä zásluhou trojice Cannavaro, Nesta, Maldini . Taliansko sa prebojovalo až do finále, kde však po predĺžení prehralo s Francúzskom a tak Paolovi znovu ušiel veľký triumf na reprezentačnej úrovni . 7. októbra 2000 odohral Maldini za reprezentáciu zápas číslo 113 a prekonal rekord Dina Zoffa , zhodou okolností sa tento zápas hral na jeho domovskom San Sire , kde dovtedy odohral v reprezentačnom drese len jediný zápas . Meno Maldini bolo prítomné aj pri ďalšom senzačnom úspechu AC v nasledujúce sezóne , dokonca hneď dvakrát. Otec Cesare na lavičke ako tréner, syn Paolo na trávniku ako hráč boli pri tom keď Inter doma podľahol AC tenisovým výsledkom 0-6 . Nasledovali však pre talianov neúspešné ázijské MS 2002 kde vypadli v osemfinále s Južnou Kóreou . Po tomto turnaji sa Paolo rozhodol ukončit reprezentačnú kariéru a ďalej hrať len v drese rossoneri . Jeho bilancia v azúrovom drese je úctihodná – 126 a 7 gólov . 74 zápasov odohral dokonca s kapitánskou páskou . Ďalšie úspešné obdobie začalo keď sa na trénerský post v AC dostal Paolov bývalý spoluhráč Carlo Ancelotti . V prvom roku to bolo síce iba semifinále pohára UEFA a štvrté miesto v Serii A . To však zaručilo tímu účasť v predkole Ligy Majstrov. Z neho sa dostal cez nepríjemne hryzúci Slovan Liberec do skupinovej fázy a odštartoval cestu za ziskom trofeje . V marci 2003 v zápase s Regginou oslávil Paolo jubilejný 500. zápas v talianskej lige . O dva mesiace neskôr po dramatickom finále LM proti Juventusu, ktoré sa rozhodlo až po strelách zo značky pokutového kopu, si mohol Paolo prvýkrát ako kapitán vychutnať triumf v Lige Majstrov . Takmer na deň presne po 40 rokoch kapitán s menom Maldini zdvíhal v drese AC trofej nad hlavu . Dokonca aj krajina finálového zápasu bola rovnaká , len teraz išlo o Manchester a nie Londýn . Po víťazstve v Lige Majstrov nasledoval o pár dní ďalší triumf v Coppa Italia proti AS Roma, a tak mohol Paolo na San Sire znovu oslavovať , tentokrát aj so svojim synom Christianom . Nasledoval ďalší krok podĺa osvedčeného milánskeho receptu, že triumf v LM si žiada aj víťazstvo v Európskom Superpohári, a tak po víťazstve proti Portu mohol Paolo dvíhať nad hlavu ďalšiu trofej . V nasledujúcej sezóne vybojoval Paolo milánske Scudetto číslo 17 , ktoré bolo zároveň jeho siedmym v kariére . Po zisku talianskeho Superpohára prišlo nešťastné turecké finále LM proti Liverpoolu . V ňom síce Paolo hneď v úvode strelil gól, ktorý bol najrýchlejším v histórii finálových zápasov, ale krásna rozprávka sa zmenila na horor, keď AC stratilo trojgólové vedenie a v penaltovom rozstrele prehralo . Trpkú chuť sklamania z porážky sa podarilo odstrániť o dva roky , keď proti rovnakému finálovému súperovi Pippo Inzaghi najskôr svojim chudým ramenom a neskôr pravačkou strelil 2 góly a priklonil triumf na stranu Milána . Nasledoval ďalší “ klasický “ zisk Európskeho Superpohára , oslavy však boli mierne, pretože ich zatienila nedávna tragická smrť hráča súpera Puertu . Posledný veľký triumf Maldiniho prišiel v decembri 2007 s víťazstvom na MS Klubov v Japonsku , ktoré sú následovníkom bývalého Interkontinentálneho pohára . Posledný zápas odohral tento elegantný obranca obranca 31. mája 2009 vo Florencii. Pre svoju obdivuhodnú kariéru, úspechy, príkladné správanie na ihrisku i mimo neho si vyslúžil dlhotrvajúci potlesk od spoluhráčov, súpera aj fanúšikov. Celkovo odohral Paolo za AC 902 súťažných zápasov , strelil 33 gólov a získal 26 veľkých trofejí . Ako už bolo dlhšiu dobu známe, na milánskom drese číslo 3 už navždy bude len meno Maldini . Snáď sa po niekoľkých rokoch znovu vráti na súpisku , keď dorastie niektorí z dvoch Paolových synov . S odchodom Paola neprišli o kapitána a vynikajúceho hráča len tifosi Milána, ale všetci fanúšikovia futbalu . Autor článku : mediolanum |
A.I.M.C.
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
